Prešmyknutie sa „uchom ihly“

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V AUSTRÁLII

KEĎ v roku 1798 britskí bádatelia objavili Bassov prieliv, námorní dôstojníci boli nadšení. Tento prieliv, ktorý oddeľuje ostrovný štát Tasmániu od austrálskej pevniny, skrátil plavbu z Anglicka do Sydney o 1 100 kilometrov.

No ukázalo sa, že Bassov prieliv patrí k miestam s najnepokojnejšími vodami. Akoby sa víchrice zo západu, silné prúdy a plytká voda, ktorá v priemere dosahuje okolo 60 metrov, dohodli, že vytvoria obrovské vlny a nebezpečné plavebné podmienky. Zradné sú aj rozoklané útesy ostrova King, ktorý leží uprostred prielivu na jeho západnom vstupe.

V súčasnosti nie je ťažké preplaviť sa Bassovým prielivom. No nebolo to tak v ére plachetníc a jednoduchých navigačných prístrojov. Námorníci, ktorí sa plavili do prielivu zo západu, boli vystavení veľkej záťaži, keď sa museli akoby prešmyknúť „uchom ihly“.

Plavba po hlavnej kružnici

Začiatkom 19. storočia trvalo lodiam až päť mesiacov, kým sa preplavili z Anglicka do východnej Austrálie. Táto plavba bola dlhá 19 000 kilometrov a zďaleka nebola príjemná! Stovky cestujúcich, zväčša emigrantov a trestancov, boli zvyčajne natlačené v podpalubí, kde vládli zúfalé podmienky. Lode bývali zamorené hlodavcami. Podvýživa, morská choroba a iné choroby neboli nezvyčajné. Smrť bola na dennom poriadku. * No nádej na lepší život dávala mnohým cestujúcim silu znášať útrapy spojené s cestou.

V roku 1852 nastal obrat k lepšiemu, keď kapitán James Forbes (pre svoju tyranskú povahu prezývaný Bully) objavil kratšiu trasu. Nevydal sa po 39. rovnobežke, ktorá sa javila ako najkratšia cesta cez južnú časť Indického oceánu do Austrálie, ale po hlavnej kružnici z Anglicka do juhovýchodnej Austrálie, takže sa dostal južnejšie — až k Antarktíde. * Napriek ľadovcom a obrovským vlnám Forbesova loď Marco Polo, ktorá viezla na palube 701 cestujúcich, zakotvila v Melbourne v štáte Viktória už po 68 dňoch, čím sa plavba skrátila takmer o polovicu. Bolo to v najvhodnejšiu chvíľu, pretože v štáte Viktória vrcholila zlatá horúčka. Správy o zrýchlenej trase zlákali tisíce hľadačov zlata, ktorí sa potom dychtivo snažili dostať do krajiny protinožcov.

 Keď sa loď vydala na more z Anglicka, jej najbližšou zastávkou bol mys Otway vzdialený asi 16 000 kilometrov. Moreplavci používali sextant a súbor tabuliek, aby určili zemepisnú šírku, a zemepisnú dĺžku určovali pomocou chronometra nastaveného na greenwichský stredný čas. Miestny čas určovali na základe polohy slnka. Každá celá hodina odchýlky od greenwichského času predstavovala 15 stupňov zemepisnej dĺžky. Údaje o zemepisnej dĺžke a šírke umožnili dobrému navigátorovi pomerne presne určiť, kde sa nachádza.

Ale všetko nemuselo ísť tak hladko. Obloha sa mohla zatiahnuť a niekedy sa slnko neukázalo niekoľko dní. Prvé chronometre neboli vždy presné. Odchýlka len jednej sekundy za deň mohla viesť k tomu, že za tri mesiace sa plavidlo vychýlilo z kurzu o 50 kilometrov. Pre dážď, tmu a hmlu lode nemuseli nájsť vstup do Bassovho prielivu a mohli stroskotať na skalnatom pobreží ostrova King alebo Viktórie. Mnohí cestovatelia mali nepochybne rovnaké pocity ako jeden kapitán, ktorý po tom, ako z bezpečnej vzdialenosti zahliadol mys Otway, zvolal: „Vďaka Bohu! Nepomýlili sme sa!“ Je to svedectvo o zručnosti väčšiny námorníkov 19. storočia, ktorým sa podarilo prešmyknúť „uchom ihly“ bez nehody. Ale niektoré plavidlá také šťastie nemali.

Cintorín lodí

Dňa prvého júna 1878 ešte pred úsvitom sa kliper Loch Ard plavil v hustej hmle k pobrežiu Viktórie. Bol to už druhý hmlistý deň a kapitán nemohol urobiť poludňajšie meranie pomocou sextantu. Preto sa dostal k austrálskemu pobrežiu bližšie, než si myslel. Zrazu sa hmla rozplynula a bolo možné vidieť strmé, 90-metrové útesy vzdialené ani nie dva kilometre. Posádka sa horúčkovito snažila zmeniť kurz lode, ale nezmohla nič proti silnému vetru a vlnám. Ani nie o hodinu loď prudko narazila na útes a do 15 minút sa potopila.

Z 54 ľudí prežili iba dvaja — plavčík Tom Pearce a cestujúca Eva Carmichaelová, ktorí nemali ani 20 rokov. Tom sa celé hodiny držal prevráteného záchranného člna vznášajúceho sa v studených vodách. Napokon ho prílivová vlna vyhodila do úzkej rokliny medzi útesmi. Odtiaľ zbadal malú pláž pokrytú troskami a priplával k nej. Eva nevedela plávať, a tak sa asi štyri hodiny držala plávajúcej trosky z lode. Potom ju vlna vyhodila do tej istej rokliny ako Toma. Keď zazrela Toma na pláži, začala volať o pomoc. Tom sa vrhol do trieštiacich sa vĺn a po hodine zápasu s morom priniesol Evu, ktorá bola už v mrákotách, na pobrežie. Eva to opísala: „Vzal ma do takej strašidelnej jaskyne vyše 50 metrov od pláže. Našiel debnu s brandy, rozbil jednu fľašu a nalial mi z nej trochu do úst. To ma prebralo. Potom nazbieral dlhú trávu a krovie, aby som si mohla na ne ľahnúť. Netrvalo dlho a upadla som do bezvedomia, čo mohlo trvať niekoľko hodín.“ Tom sa medzitým vyšplhal na útes a vyhľadal pomoc. Ani nie 24 hodín po tom, ako sa Loch Ard potopila, boli už Tom a Eva na neďalekej farme. Eva prišla pri tomto nešťastí o rodičov a piatich súrodencov — troch bratov a dve sestry.

V súčasnosti sa každý rok bezpečne preplaví Bassovým prielivom tisíce plavidiel, tak veľkých, ako aj malých. Pri svojej plavbe minú viac než sto vrakov známych lodí.  Niektoré miesta, kde lode stroskotali, ako je Loch Ard Gorge v národnom parku Port Campbell vo Viktórii, navštevujú turisti. Tieto miesta vhodne pripomínajú odvážnych moreplavcov 19. storočia, ktorí pri hľadaní lepšieho života oboplávali polovicu zemegule a nakoniec statočne zvládli posledný úsek cesty — „ucho ihly“.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázky na strane 17]

ČO SA STALO S TOMOM A EVOU?

Tom Pearce a Eva Carmichaelová, jediní prežijúci z lode Loch Ard, sa v Austrálii okamžite stali hrdinami. „Noviny urobili zo stroskotania senzáciu, označovali Pearcea za hrdinu, Evu Carmichaelovú za krásku a tvrdili, že tí dvaja by sa mali vziať,“ píše sa v knihe Cape Otway—Coast of Secrets (Mys Otway — tajomné pobrežie). Hoci Tom požiadal Evu o ruku, ona ho odmietla a o tri mesiace sa vrátila do Írska. Tam sa vydala a mala deti. Zomrela v roku 1934 ako 73-ročná. Tom sa vrátil na more a zakrátko znovu stroskotal. Opäť prežil. Mnoho rokov pracoval ako kapitán parníkov a potom v roku 1909 ako 50-ročný zomrel.

[Prameň ilustrácií]

Obe fotografie: Flagstaff Hill Maritime Village, Warrnambool

[Nákres/obrázok na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Forbes sa plavil na lodi „Marco Polo“ ​(hore) z Anglicka do Austrálie tak, že využil rýchlejšiu trasu po hlavnej kružnici

[Nákres]

STARÁ TRASA

39. rovnobežka

FORBESOVA TRASA

Južný polárny kruh

[Mapa]

ATLANTICKÝ OCEÁN

INDICKÝ OCEÁN

ANTARKTÍDA

[Prameň ilustrácie]

Z novín The Illustrated London News, 19. februára 1853

[Nákres/mapa na stranách 16, 17]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Pri plavbe do Bassovho prielivu zo západu sa museli námorníci prešmyknúť „uchom ihly“

[Mapa]

AUSTRÁLIA

VIKTÓRIA

MELBOURNE

Národný park Port Campbell

Mys Otway

Bassov prieliv

Ostrov King

TASMÁNIA

[Obrázok na strane 16]

Loď „Loch Ard“ sa potopila do 15 minút po tom, čo narazila na útes

[Prameň ilustrácie]

La Trobe Picture Collection, State Library of Victoria

[Obrázok na strane 17]

Fotografia z národného parku Port Campbell, z ktorej vidno, (1) kde „Loch Ard“ narazila na útes a (2) kde je jaskyňa Toma Pearcea

[Prameň ilustrácie]

Photography Scancolor Australia