Narodila som sa v meste Baku v Azerbajdžane ako mladšie z dvoch detí. Otec bol moslim a mama židovka. Mali sa veľmi radi a rešpektovali náboženské presvedčenie jeden druhého. Mama chodila s otcom do mešity a otec mame nebránil chodiť do synagógy. U nás doma by ste našli Korán, Tóru i Bibliu.

Považovala som sa za moslimku. Hoci som nikdy nepochybovala o tom, že Boh existuje, niektoré veci mi nešli do hlavy. Premýšľala som: „Prečo Boh vytvoril ľudí? A aký to má zmysel, že človek celý život trpí a nakoniec bude po smrti večne mučený v ohnivom pekle?“ Keďže ľudia hovorili, že všetko, čo sa tu deje, je Božia vôľa, kládla som si otázku: „Je Boh len akýsi bábkar, ktorého teší pohľad na trpiacich ľudí?“

Keď som mala 12 rokov, začala som sa modliť namáz, moslimskú obradnú modlitbu, ktorá sa odriekava päťkrát denne. Asi v tom čase nás otec poslal so sestrou do židovskej školy. Medzi predmetmi v škole bolo aj štúdium Tóry a hebrejského jazyka. Každý deň pred vyučovaním sme sa museli modliť podľa židovskej tradície. A tak som sa ráno doma modlila namáz a neskôr v škole som sa pripojila k židovským modlitbám.

Veľmi som túžila dostať logické odpovede na moje otázky. Opakovane som sa pýtala rabínov v škole: „Prečo Boh vytvoril ľudí? Ako sa Boh pozerá na môjho otca, ktorý je moslim? Je to dobrý človek, tak prečo ho považuje za nečistého? Prečo ho Boh vytvoril?“ No dostala som len niekoľko nepresvedčivých a nelogických odpovedí.

V roku 2002 som zažila niečo, čo veľmi otriaslo mojou vierou. Len týždeň po tom, ako sme emigrovali do Nemecka, dostal otec porážku  a upadol do kómy. Predtým som sa roky modlila o zdravie a blaho svojej rodiny. Bola som presvedčená, že jedine Všemohúci má moc nad životom a smrťou, a tak som ho úpenlivo každý deň prosila, aby ocka nechal žiť. Hovorila som si: „Veď pre Boha vôbec nie je ťažké splniť to, o čo ho jedno dievčatko tak veľmi prosí.“ Bola som si istá, že ma vypočuje. Ale môj otec zomrel.

Zdrvená zdanlivou ľahostajnosťou Boha som uvažovala: „Buď sa modlím nesprávne, alebo Boh jednoducho neexistuje.“ Úplne ma to ochromilo a už som sa viac nedokázala modliť namáz. Iné náboženstvá sa mi zdali nelogické, a tak som dospela k záveru, že Boh nie je.

O šesť mesiacov zaklopali na naše dvere Jehovovi svedkovia. Keďže sme o kresťanstve nemali veľmi dobrú mienku, so sestrou sme im chceli taktne dokázať, že sa mýlia. Opýtali sme sa ich: „Ako môžu kresťania uctievať Ježiša, kríž, Máriu a rôzne sochy a obrazy, keď je to v rozpore s Desiatimi Božími prikázaniami?“ Z Biblie nám ukázali presvedčivé dôvody, prečo praví kresťania neuctievajú modly a prečo svoje modlitby predkladajú výhradne Bohu. To ma ohromilo.

Potom sme sa spýtali: „A čo Trojica? Ak je Ježiš Boh, ako mohol žiť na zemi a ako ho mohli ľudia zabiť?“ Opäť nám odpovedali z Biblie a vysvetlili nám, že Ježiš nie je Boh ani mu nie je rovný. Povedali nám, že Jehovovi svedkovia preto neveria v Trojicu. Bola som šokovaná a pomyslela som si: „Toto sú naozaj čudní kresťania!“

Ale stále som chcela vedieť, prečo ľudia zomierajú a prečo Boh pripúšťa utrpenie. Dali mi knihu Poznanie, ktoré vedie k večnému životu, * v ktorej boli mojim otázkam venované celé kapitoly. Hneď so mnou začali študovať Bibliu.

Na každom stretnutí s Jehovovými svedkami som dostala rozumné biblické odpovede na moje otázky. Dozvedela som sa, že Boh má meno Jehova. (Žalm 83:18) Jeho dominantnou vlastnosťou je nesebecká láska. (1. Jána 4:8) Vytvoril ľudí, pretože sa chcel podeliť o život. Pochopila som, že hoci pripúšťa nespravodlivosť, nenávidí ju a čoskoro ju navždy odstráni. Zistila som tiež, ako vzbura Adama a Evy veľmi uškodila ľudstvu. (Rimanom 5:12) K smutným následkom tejto vzbury patrí smrť našich milovaných — aj môjho otca. Boh však v prichádzajúcom novom svete napraví také tragédie, keď tých, ktorí zomreli, privedie k životu. (Skutky 24:15)

Pravda z Biblie uhasila môj smäd po odpovediach. Opäť som začala veriť v Boha. Keď som lepšie spoznala Jehovových svedkov, zistila som, že sú celosvetovým bratstvom. Ich jednota a vzájomná láska na mňa hlboko zapôsobili. (Ján 13:34, 35) Na základe toho, čo som sa o Jehovovi dozvedela, som sa rozhodla slúžiť mu a stať sa Jehovovou svedkyňou. Preto som sa dala 8. januára 2005 pokrstiť.

Presvedčivá logika z Biblie úplne zmenila môj pohľad na život. V Božom Slove som našla dôveryhodné vysvetlenia, ktoré mi dávajú vnútorný pokoj. Biblická nádej na vzkriesenie — nádej, že opäť uvidím svojho otca —, ma napĺňa radosťou a prináša mi útechu. (Ján 5:28, 29)

Dnes som už šesť rokov šťastne vydatá za bohabojného muža menom Jonathan. Obaja sme sa presvedčili, že pravda o Bohu je logická a jednoduchá, no zároveň je to neoceniteľný poklad. Preto sa o svoju vieru a nádhernú nádej s vďačnosťou delíme s druhými. Teraz už viem, že Jehovovi svedkovia nie sú „čudní kresťania“, ale praví kresťania.